Jackynko

(alebo psík vďaka ktorému vzniklo občianske združenie Psia duša)

Je 8. november 2006, 16 hod. Od rána už prešlo okolo mňa veľa ľudí, ale nikto si ma ani nevšimne, ako keby som ani nebol. Asi to bude tým, že som len pes. Ale aj ja trpím a potrebujem pomoc. Nevládzem už ani kňučkať, strácam nádej. Ležím na lavičke zástavky, je mi strašná zima a všetko ma bolí. Prichádzajú ku mne mladí ľudia, ktorím veľmi pekne ďakujem za pomoc. Počujem ako sa o mne rozprávajú, berú do ruky mobil a volajú útulok. O chvíľku dôjde mladé dievča, ktoré ma pohladí po hlávke a hneď obvoláva ďalších ľudí. Za pár minút ma naložia do auta a niekam ma vezú. Zrazu sa ocitnem v teplučku na stole a prezerá si ma akýsi pán veterinár. Tam zisťujem, že sa neviem postaviť. Zadné nôžky mi to nedovolia. Prečo? Čo sa deje? Ľudia sa okolo mňa rozprávajú, hovoria čosi o zrazení autom a rôzne iné veci. Veľmi ich nevnímam, stále rozmýšľam čo sa mi vlastne stalo? Z akého dôvodu neviem vstať? Kto ma zrazil? Prečo mi to urobil? Ja som nevedel, že idem po ceste a že tam nesmiem. Nikto ma to nenaučil. Možno to bola moja chyba, ale prečo mi pán vodič nepomohol, ale nechal ma napospas osudu? Je mi smutno.
Mladé dievča ma vezme na ruky a nesú ma do miestnosti. Je tam tma, bojím sa. Ona ma však upokojuje, hladí ma a ja jej začínam dôverovať. Položí ma na čierny stôl a na chvíľku sa rozsvieti svetlo. Potom nastane tma a počujem zvuk, ktorého sa zľaknem a trhnem sa. RTG nevyšiel, musia mi urobiť druhý. Spolu mi urobili tri snímky, jedna vyzerá zle. Je to pohnutím alebo nie? Diskutujú…
Berie ma na ruky a vraciame sa do svetlej miestnosti, dostanem injekciu, zabalia ma do deky a odchádzame… Mierime k Anke domov.

Ten deň aj druhý som celý prespal v teplúčku, dostal som vodičku a napapal sa. Okrem mňa sú tu ďalší dvaja psy. Ale vôbec nemám chuť sa s nimi rozprávať.
Nožičky ma ešte stále neposlúchajú, neviem sa postaviť. Močiť aj vykonávať potrebu musím pod seba. Vôbec sa mi to nepáči. Ja chcem behať, hrať sa, ísť privítať Anku, keď vojde do izby. Ale ja to nedokážem. Prečo?

Každý deň chodíme k veterinárovi. Dvakrát bola ambulancia veľmi preťažená, a v dôsledku toho mi nemohli robiť ďalší RTG. Pán veterinár mi aj pichal ihlou do zadných labiek. AU! To bolí. Ale vraj to je dobré znamenie, že mám cit v labkách.

V sobotu dňa 12. novembra mi RTG napokon urobili. Zistil sa posun krčného stavca. Znie to hrozne, čo to je? Vôbec tomu nerozumiem. Čo bude so mnou ďalej? Zomriem?
Pozerám okolo seba a na tvári ľudí nečítam nič dobrého, tvária sa skľúčene až smutne. Mám strach.
Zistil som, že hrať s loptičkou sa dá aj po ležiačky. Viem sa aj trošku plaziť. Minule v noci som to skúsil, keď som potreboval cikať. Odišiel som z deky, na ktorej som ležal, aby som si nezamočil svoj pelech, v ktorom spinkám. Začal som kňučkať, aby sa Anka zobudila. Urobil som mláčku, ktorá sa roztiekla po podlahe a namočila ma. Anka vstala, poupratovala, dala ma do teplučka. Ja som jej olízal labku, spokojne zaspinkal a tešil som sa na raňajky.
Zadnými labkami viem hýbať viac, ako som vedel. Keď vojde niekto do izby, nadvihnem sa na predné labky a pokúšam sa vstať, ale šmýka sa mi na tej podlahe, no ja sa snažím a veľmi sa teším každej návšteve. Avšak stále neviem vstať. A ja veľmi túžim behať.

Počul som Anku ako sa rozpráva o mne, vraj potrebuje peniaze. Musím ísť na operáciu do Brna. Je to moja šanca, aby som mohol opäť žiť tak ako predtým, naháňať sa, behať, cupitať po chodníčku, hrať sa…
V Brne je špecializovaná klinika Jaggy. Je tam aj špecialista, presne taký, ako ja potrebujem… ale je to finančne náročné…
Čo len teraz so mnou bude? Budem opäť chodiť a behať? Ja veľmi chcem.
Anka predo mnou utratenie nespomína, ale počul som, ako to niekto hovoril. Anka o takom nechce ani počuť. Ani ja to nechcem, ja chcem žiť, chcem bojovať. Každý deň sa teším zo života, každé ráno vítam úsmevom.

Pomôžte mi prosím.

Operácia na klinike Jaggy v Brne je finančne veľmi náročná. Samotný zákrok stojí 30 000 CZ, čo je v prepočte približne 39 000Sk. Náklady na prepravu a pooperačnú starostlivosť nie sú v cene zarátané.
Jackynko potrebuje operáciu čo najskôr, každým dňom sa šance znižujú.
Prosím, pošlite tento mail svojim priateľom, rodine aj všetkým známym. Urobte malú zbierku v kruhu Vašich blízkych. Každá, aj tá najmenšia čiastka pomôže. Každá koruna, ktorou prispejete zvyšuje šance pre Jackynka.

ĎAKUJEME!

Stav Jackynka chronologicky

08. 11. 2006 – okolo 16 hod mi zazvonil telefón, kde ma Janka žiadala o pomoc pre zrazeného psíka, ktorý bezhybne leží na zastávke. Išla som tam. Po príchode mi stručne opísali to, ako ho videli z autobusu a kvôli nemu vystúpili. Skúšali ho aj nadvihnúť, no začal strašne kňučať od bolesti. Keďže sama nemám auto, bola som odkázaná na pomoc iných. Zavolala som Katke, ktorá mi ochotne prišla na pomoc.
Išli sme hneď do nemenovej veterinárnej ordinácie v Košiciach. Tam sa zistilo, že psík nevládze stáť na zadných nohách. Veterinár vyskúšal citlivosť pichnutím ihli, psík reagoval. Urobilo sa RTG vyšetrenie. Jacky sa bál a trhol sa v dôsledku toho sa musel RTG robiť 3 krát. Snímky neukázali poškodenie chrbtice. Dostal injekciu a išli sme ku mne.
U mňa doma sa najedol, napil a spokojne zaspal.

09.11. – Opätovné vyšetrenie u veterinára. Snímkovania RTG sa odkladá pre vyťaženosť ambulancie. Aplikácia ihiel v oblasti zadných končatín. Podľa vyjadrenia veterinára do akupunkturických bodov.

10.11. – Opakované pichanie ihiel, RTG sa opäť odkladá.

11.11. – RTG vyšetrenie pod narkózou. Diagnóza – posunutie krčného stavca.
Pretože prognóza na vyliečenie znela veľmi kruto, začala som vyhľadávať informácie všetkými dostupnými prostriedkami. Na stránkach brnenskej kliniky Jaggy som sa okrem iného dočítala:

“Stabilizace pacienta a pořízení RTG s nímků BEZ NARKÓZY, zjištění nestability obratlů, fixace pacienta k pevné podložce a rychlý transport k dalšímu ošetření. V naší praxi se většinou setkáváme s pacienty, kteří jsou okamžitě podrobeni narkóze a po zhotovení snímků odesláni. V těchto případech vždy dochází k následnému poškození míchy, díky manipulaci a přepravě pacienta, u kterého je anestézií vyblokováno svalové napětí v zádových partiích. Takto uvolněné svaly umožní výrazný posun nestabilních obratlů proti sobě s důsledkem přerušení míchy. U všech těchto pacientů konstatujeme při příjezdu na naši kliniku ztrátu hluboké citlivosti a operaci nedoporučujeme”
zdroj: http://www.jaggy.cz/

Nastali prvé pochybnosti o správnosti postupu. Kontaktovala som kliniku v Brne. Veterinár v Brne konštatoval, že nás mal veterinár, ktorý Jackynka ošetruje, informovať, že v prípade posunutia krčného stavca je nevyhnutná okamžitá liečba. Predpokladaná suma za podobné operácie 30000,-Kč. Každým dňom sa šance znižujú. Do tohto okamihu nebol dôvod neveriť správnosti postupu prvého veterinára. Situácia sa ale zmenila.

13.11. – Rozposlanie žiadosti o pomoc. Konzultovanie prípadu s veterinármi na Slovensku. Podľa opisu prípadu nie je dôvod na útratu, navrhuje sa okamžité dôkladné vyšetrenie a operatívny zákrok. Stále sa predpokladá posunutie krčných stavcov.

14.11. – Konzultovanie prípadu s veterinármi na Slovensku. Prvé pochybnosti o správnosti diagnózy. Psík je ochrnutý na zadné končatiny. Vo väčsine prípadov by mal mať problém aj s prednými končatinami. Poškodenie miechy je pravdepodobnejšie v oblasti za prednými končatinami. Odporúčane vyšetrenie počítačovou tomografiou – CT. Poškodenie krčných stavcov je málo pravdepodobné, ale možné. Predpokladá sa poškodenie stavcov v oblasti za prednými labkami. Pretože od nehody prešiel určitý čas je pravdepodobné, že došlo k vážne- mu poškodeniu miechy a psík aj po operácii môže byť naďalej ochrnutý na zadné nohy. Podľa rady veterinára sa prevádza test hĺbkovej citlivosti. Jackynko reaguje, je to znamenie, že operácia nemusí byť márna.
Kópia RTG (od prvého veterinára) zaslaná mailom je nekvalitná – RTG snímok sa veľmi ťažko fotografuje a bol by potrebný špeciálny skener na negatívy. Bohužiaľ na veľkosť RTG snímky nie je možné zabezpečiť kvalitnejšie oskenovanie. Možno aj preto nie je posunutie krčných stavcov badateľné. Môže to byť následkom nekvalitnej kópie RTG snímku. So psíkom treba prísť osobne a vykonať RTG prípadne doplniť vyšetrenim pomocou CT.

15.11. – Vybavovanie CT vyšetrenia. Podľa informácií na stránkach kliniky v Brne, táto robí takéto vyšetrenie len sprostredkovane.

16.11. – Stav Jackynka sa rapídne zhoršuje, nevládze sa už postaviť ani na predné labky a začína sa správať pasívne. Nádej vystriedala beznádej. Takéto správanie naznačuje, že pôvodná diagnóza – posunutie krčných stavcov môže byť nakoniec správna. Bolo treba urýchlene jednať.

17.11. – Prevoz Jackynka na vyšetrenie. Nasleduje dôkladné vyšetrenie. Potom sa skúša schopnosť Jackynka chodiť po predných labkách. Veterinár berie psíka do rúk pričom prednými labkami by mal Jackynko chodiť po stole. On však labkami nepohybuje ale na nich poskakuje. Je to zlé znamenie – s prednými končatinami niečo nie je v poriadku. Po ohmataní si veterinár ide pozrieť originálnu RTG snímku, ktorej kópia bola zaslaná mailom. Na RTG snímke je pri dôkladnejšom preskúmaní patrná zlomenina prednej lopatky! Je nepochopiteľné ako mohla byť prehliadnutá ihneď po nehode! Jackynko ide na rentgen. Bohužiaľ zlomenina lopatky nerieši problém prečo je Jackynko ochrnutý na zadné končatiny. Ani po vyvolaní RTG snímkov, nie je možné vyriešiť čo je príčinou ich nehybnosti. Krčným stavcom je venovaná maximálna pozornosť. Zdá sa byť všetko v poriadku. Je privolaný druhý kolega a ten opätovne skúša hĺbkovú citlivosť. Jackynko reaguje! Vôbec nie je dôvod na utratenie.
V každom prípade je čím skôr potrebné riešiť aj problém s prednou lopatkou. Keďže RTG snímky neviedli k vy-jasneniu príčiny nepohyblivosti zadných končatín, Jackynko cestuje na CT vyšetrenie. Nekonečne dlhá analýza snímkov z CT nevedie k vyjasneniu príčiny ochrnutia. Skúma sa mäkké tkanivo, kosti, miecha, všetko… Ale je tu dobrá správa, že stavce sú v poriadku. Miecha je pravdepodobne niekde poškodená, ale nie je možné toto miesto lokalizovať. Vraciame sa na kliniku. Jackynko sa podrobuje operácii pričom je jasné, že na jej výsledku nezáleží či bude opäť chodiť. Prelomená lopatka nie je v žiadnom prípade dôvodom ochrnutia. Jackynko dostáva kovovú platničku a niekoľko skrutiek. Operácia prebieha bez komplikácií.
Je odporučené zostať do nasledujúceho dňa. Večer trávi pokojne. V noci je potrebné venovať sa mu častejšie.

18.11. – Ráno je vykonaná kontrola. Jackynko je aktívny a snaží sa posadiť. Dostáva injekcie. Následne budú nasadené tabletky. Treba dúfať, že miecha nebola natoľko poškodená aby sa nezregenerovala. Pri prevoze je Jackynko šťastný, že sa môže opäť posadiť. Pokúša sa plaziť. Bohužiaľ zadné labky stále ťahá nehybne za sebou. Je potrebné počkať na ďalší vývoj jeho stavu. Musíme veriť, že sa bude len zlepšovať. Psík po tom ako sa mu vrátila možnosť stáť na predných končatinách, viditeľne ožil.
Opäť je to ten Jackynko, ktorý má chuť žiť a behať ako predtým.

Medzi tieto všetky dni si vsuňte neustále osočovanie, ktoré voči mne prebieha na internete, či už o kocúrikovi čo mal kvôli mne oslepnúť, alebo obviňovanie, že celý príbeh je vymyslený. Nerozumiem aký je zámer ľudí, ktorí toto všetko voči mojej osobe robia. Som z toho celého znechutená, ale vždy keď sa pozriem na Jackynka verím, že som pre neho urobila všetko, čo je (aj čo nie je) v mojich silách. Bez pomoci ľudí ktorí ma denne podporujú by som to nezvládla. Takáto situácia sa ťažko prežíva, aj keď máte na to vytvorené podmienky (nielen finančné).
O to je to celé horšie, ak príde rana pod pás od ľudí ktorých som si nesmierne vážila, za to čo pre zvieratká urobili a robia. Nebolo možné reagovať na všetky ohlasy, snažila som sa v prvom rade pomáhať Jackymu a odpovedať hlavne ľuďom, ktorí ma podporovali. Ak som niekomu z nich ešte nestihla odpísať, tak len preto, že celá situácia je pre mňa nesmierne vyčerpávajúca a časovo náročná. Týmto sa im chcem ospravedlniť. Pre Jackynka som hľadala najlepšie možné riešenie. Ak si prečítate sled udalostí pochopíte, že spôsob akým som postupovala bol zapríčinení počiatočnou dôverou, že v prvé dni po nehode je so psíkom nakladané po odbornej aj ľudskej stránke najlepšie ako je možné.
Bola som obvinená, že sa chcem na Jackynkovom trápení obohatiť. Pravda je však taká, že som ostala zadĺžená, ale vôbec to neľutujem. Urobila by som to opäť. Chcem sa aj touto cestou poďakovať všetkým ľuďom, ktorých Jackynkova prosba o pomoc nenechala ľahostajnými. Všetkým, ktorí Jackynkovi pomohli a pomáhajú. Bez nich by som to nezvládla.

Ďakujem.

29.11.2006 – Jackynko robí pokroky. Pomaličky sa stavia na zadné nôžky, snaží sa chodiť. Urobí pár krôčkov a potom “spadne”. Veľmi by chcel behať, ale musíme na neho dávať pozor, pretože operovaná labka ešte potrebuje čas. Zadné nôžky sa dávajú postupne do poriadku. Avšak jedna je na tom horšie.

Prikladám fotografiu Jacka tesne po operácií lopatky zo dňa 17. 11. 2006.

06.12.2006 – Jack bol už na prvej prechádzke 🙂 vonku sa mu veľmi páčilo. Samozrejme, musí byť pod prísnou kontrolou a musím ho obmedzovať, pretože keby to bolo len na ňom, tak už by sa snažil lietať po vonku ako blázon. “Padanie” už nie je také časté, ako predtým, ale ešte stále nie sú zadné nôžky v poriadku, ako by sa možno na prvý pohľad zdalo.
Chodia mi od Vás mailiky s podporou pre Jackynka, všetci mu držíte palce a myslíte na neho.
Viacerí ste sa ma pýtali, čo bude s Jackynkom ďalej. Všetkým som odpovedala, že sama neviem.
Určite by som pre neho chcela nájsť nový úžasný domov, ktorý mu poskytne všetko, čo potrebuje. 🙂
Samozrejme je ešte skoro, ešte sa musí dávať do poriadku, ale ak by ste už teraz o niekom vedeli alebo práve Vy by ste si chceli Jackynka adoptovať, ozvite sa 🙂 – psiadusa@szm.sk

12.12.2006

Jackynkove prvé kúpanie, trošku sa bál, ale bol poslušný. 🙂

Ideš sa so mnou hrať?

JACK našiel nový domov!

20. 01. 2007 – Skvelá správa!!! Jackynko má nový domov!

Ale poďme pekne od začiatku. Určite ste si všimli výzvu na pomoc pri roznášaní letáčikov po ČR a SR. Ozvali sa úžasný ľudia, ktorí chceli aj takýmto spôsobom Jackynkovi pomôcť. Chcem sa im veľmi pekne poďakovať za ochotu a za ich voľný čas, ktorý strávili s letáčikmi.
Letáčiky zabrali a pomocou nich sa ozvala jedna milá pani až z Brna.
Špeciálna vďaka patrí HANKE a ALEŠOVI, ktorý nám pomohli a zabez-pečili Jackynkovi prevoz.
A tak dnes okolo 10.00 hod dorazili do Košíc. Cestovali neuveriteľných 900 km.
Samozrejme využili šancu a pozreli si aj cvičák a útulok UVP. Prežili sme spolu pekný deň. Prechádzka po lese dala Jackovi zabrať a cestou spinkal.
Teraz je už novej majiteľky v Brne. Dnes spolu trávia prvý večer. Pevne verím, že si budú spolu rozumieť a že nájdu to čo hľadali – pani psieho kamaráta a Jacky milujúcu rodinu.
Držte mu všetci palce. 🙂 Jackynko mi bude chýbať. Od 8. novembra sme prežili veľa smutných ale aj pekných chvíľ. Želám mu u novej rodinky len to najkrajšie a najlepšie.

Na záver by som ešte raz chcela poďakovať všetkým ľuďom, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli Jackynkovi.

ĎAKUJEM!

Návšteva Jackynka (apríl 2007)

Nikdy som si nemyslela, že sa mi to podarí a predsa návšteva Jackynka sa uskutočnila.
Ale pekne od začiatku:
Ešte pred prekročením hraníc ČR som sa snažila dovolať Jackyho novým majiteľom. Keďže cesta nebola vôbec vopred plánovaná a vôbec nevedeli, že sa za nimi chystám. Ako naschvál telefón nikto nedvíhal. Aj tak sme sa rozhodli ísť do Brna.
Brno je pre mňa úplne cudzie mesto, bola som tam prvýkrát. Tiež som nevedela, kde nájsť ulicu, na ktorej býva Jack. Vošli sme do benzínky poinformovať sa, na moje počudovanie povedali, že takú ulicu ani nemajú. Po tejto vete začal stres. Ako teraz nájdeme Jackyho? Napísala som si zle adresu?
Rozhodli sme sa hľadať na vlastnú päsť. Krúžili sme dookola, ale nevedeli sme to nájsť. Navštívili sme ďalšiu benzínku, na ktorej pani tú ulicu poznala, to mi spadol kameň zo srdca. Popísali nám cestu a my sme sa tam vybrali. Avšak ani tak sa nám veľmi nedarilo. Stále sme sa okoloidúcich pýtali na cestu. Už sa začalo stmievať. Po asi polhodinovou hľadaní sme danú ulicu našli! Už chýbalo nájsť len panelák. Máme ho, huráááá!
Postavila som sa ku zvončekom a čítam od hora dole, sprava do ľava. Ale meno Jackyho novej majiteľky nikde… Dostali som sa do vchodu veľkého 12-poschového vežiaka, no poschodie sme tiež nepoznali. Tak sme sa vyviezli až na dvanáste a odtiaľ dole pekne pešo… Čítali sme zaradom všetky menovky na dverách. Už som len čakala, kedy na nás niekto vybehne, že ideme kradnúť. 🙂 Už sme skoro na prízemí, keď začujem štekot psa, pripomína mi Jackyho, ale idem ďalej, veď predsa, hľadané meno ešte na žiadnych dverách nebolo. Dostali sme sa na prízemie a stále nič… Nevzdám to, som od Jackyho pár krokov, tak ja domov nejdem, kým ho neuvidím. 🙂 Kedy najbližšie budem opäť tak blízko neho? Teraz mám šancu, už ju možno nikdy mať nebudem.
Napadlo ma pozrieť si schránky! A hurááá tu je hľadané meno!!! Teda na schránke boli dve mená. Jedno patrilo majiteľke, pozrela som si číslo dverí a plná očakávania a radosti sme sa k nim vybrali.
Boli to tie dvere, odkiaľ išiel ten už spomínaný štekot, tušenie bolo správne. Zaklopala som, otvoril nám mladý chalan a Jackynko vybehol, ja som sa hneď zohla a zvítala som sa s ním. Bol to krásny pocit. O chvíľu prišla aj Jackyho majiteľka. Keďže ani len netušila kto som, tak som sa predstavila a samozrejme ospravedlnila za to, že prichádzam bez ohlásenia. Nastalo zoznámenie aj s priateľským objatím. Dohodli sme, že sa pôjdeme aj s Jackynom prejsť.
Vonku už bola tma. Prechádzali sme sa po sídlisku, boli sme v parku, kde sa stretávajú psíčkari. Jackyho majiteľka je veľmi milá pani, ktorá nám o ňom rozprávala ako o najdrahšom poklade. Majú ho veľmi radi, a celá rodina si ho obľúbila. Ako povedala, je to ich „zlatoušik a miláček“.
Jack ešte stále nemá rád iných psov, čo sme si mohli aj všimnúť pri stretnutí s vlčiakom. Pani je už na to zvyknutá, s úsmevom si Jackyho pritiahne bližšie k sebe s povelom FUJ. Stretáva sa s tým pri každej prechádzke.
Ako sme sa tak prechádzali, stretli sme aj ježka, Jacky sa s ním chcel hrať alebo bojovať? Na to už odpoveď nenájdeme, to vie už len on sám.
Ešte sme stihli pred odchodom urobiť pár fotografií, rozlúčili sme sa a veríme, že sa ešte niekedy stretneme.

marec 2009 – JACKYNKO posiela pozdrav z nového domova